AKO SOM SI NA HORÁCH POPLAKAL
Namiesto nasledujúcich slov by možno bola vhodnejšia nejaká podmaňujúca skladba, aby ešte viac navodila atmosféru tohto dňa.
Dovtedy moja turistická sezóna kopírovala tú futbalovú, takže od novembra do marca som mal zimnú prestávku. Neviem prečo, ale bol som presvedčený, že motať sa v zime po horách je asi dosť „o držku“, a že keď sa chcem silou mocou polámať, tak to sa môžem aj doma na zľadovatelých schodoch. A ak by ani to nezabralo, tak v rezerve mám bežky. Keďže na nich stojím v priemere raz za rok, tak by to nemal byť problém... A ešte je tu jeden, nie zanedbateľný, problém. Ešte stále zo mňa nie je „snežniconohý romozo“ a motať sa po kolená v snehu – e-e (toto je, pre neznalých, citoslovce záporu). Pokušenie je však väčšie a inverzia je inverzia...
Deň „D“
Raňajšie vstávanie na ubytovni v Ružomberku je pre mňa utrpením. Hlava sa mi motá ako Poliak vo vlaku a ani nohy sa veľmi nechcú stotožniť s faktom, že dnes dostanú zabrať. A musím sa vôbec umývať? Veď na horách cez pracovný deň sotva niekoho stretnem. Nakoniec pochopím, že už je to niekoľko rokov, čo naši predkovia zliezli zo stromu a hygienické návyky sa odvtedy už predsa len zmenili. Super! Voda je, na rozdiel od včerajšku, priezračná. Skromné raňajky, pobalenie vecí a už sa náhlim na autobus. Slovo náhlim je na mieste, lebo za tých pár desaťročí som nepochopil výraz časová rezerva (to sú náhradné hodinky?). Na svoju obranu však musím jedným dychom dodať, že ešte som nikdy nikam neprišiel neskoro (dúfam, že tie zápory dajú tej vete správny zmysel). Ani dnes som tradíciu neporušil. So želaním dobrého rána si vypýtam lístok do Valaskej Dubovej. Neviem, či v tomto sychravom počasí, keď je vidno sotva na sto metrov, je to ideálny pozdrav, ale vodič sa mi odzdraví. „Lapnu na řiť“ pri okne. Samozrejme, v smere jazdy, aby niekto nemal tú česť oboznámiť sa trochu nepríjemným spôsobom s mojim jedálnym lístkom. Okolitá hmlistá krajina z celého osadenstva autobusu teší asi iba mňa.
V Dubovej, ešte na zastávke, si prezliekam šaty. Hoci je tu statočná zima, ja sa obliekam letnejšie, čo prvé metre aj dosť cítim – teplotu odhadujem na nejakých 7-8 stupňov pod nulou. Aj by som fotil, ale nemá to význam. Prsty mám skrehnuté a hmlistých fotiek mám už tiež dosť... Ľad sa strieda so snehom. Myslel som si, že tu v polovici decembra bude toho snehu viac. Prvé metre v lese si dávam pozor, lebo si pamätám, že v týchto miestach bol chodník v neskorú jeseň pokrytý vrstvou ľadu. Aj tento úsek mám šťastne za sebou. Nad Soliskami sa hmla začína pomaly pretŕhať. Chodník začína byť strmší, takže zo mňa začína liať. Nie je to však jediný dôvod. Tou úzkou dolinou občas zafúka celkom príjemný vietor. Nakoniec budem mať šťastie? Hneď sa mi vybaví poveternostná situácia. Pred dvoma dňami prešiel cez Slovensko studený front a za ním sa rozšírila mohutná tlaková výš. Naviac, do našej oblasti by mal preniknúť od juhu teplý vzduch vo vyšších vrstvách atmosféry. Povedané po lopatisticky: inverzia jak sviňa.
Najprv len teplé závany vetra, a teraz už vidím aj krásnu modrú oblohu. Prichádzam na slnkom zaliatu Strednú Poľanu. Obzerám sa dozadu a nohy sa mi takmer podlomia. Neuveriteľne zrezaný hrebeň Malej Fatry, pod ním zvlnené krivky inverznej oblačnosti. Dookola je neuveriteľné ticho. Neviem, čo som si myslel, či tie oblaky budú buchotať, alebo či to všetko bude sprevádzané nejakým silným vetrom tak, ako pred dvoma mesiacmi. Takto je to dokonalá harmónia. Cítim, že po lícach mi stekajú slzy. Nech robím, čo robím, neviem sa vyhnúť dojatiu. Ešte hodnú chvíľu sa neviem pohnúť z miesta. Nakoniec predsa len pokračujem v stúpaní. Zimná trasa má zo začiatku trochu pozmenený smer, takže chvíľu váham, či idem správne. Smerovník na strome ma presvedčí, že idem. Čím vyššie stúpam, tým sa aj teplota zvyšuje. Odhadujem to na nejakých päť stupňov nad nulou. Pokiaľ v dolnej časti boli stromy zasnežené, tak tu majú sýtozelenú farbu. Našťastie, nie všetky. Tie, čo sú severne orientované sú poriadne oblepené nafúkaným snehom. Tu už je naozaj čo fotiť. Okolitá krajina je neuveriteľne príťažlivá, takže o5 sa nezdržím rumázgania. Z plaču ma vyruší zhora sa približujúca postava. Takže úplne sám tu nie som. Tento chalan musí byť iný frajírek, keď už ide nadol. Chvílu pokecáme, zablahoželáme si, aké máme vydarené počasie a každý pokračuje svojim smerom. Chodník – vyšliapaná stopa – sa začína zužovať, no naďalej je chôdza bezproblémová. Všade dookola je množstvo vzpriamených alebo pokrútených postáv - vietor a sneženie urobili so stromami svoje . Malofatranský hrebeň je akoby na dosah ruky. Slnko a sneh žiaria, tak si nasadzujem „značkové“ slnečné okuliare. Už len metre a som hore. Ja sa z tej krásy snáď pos... ...poskladám sa z nej, lebo sa mi trasú kolená od vzrušenia. Niečo podobné som zažil aj na Lomničáku, ale tam to bolo len vozenie sa na lanovke. Tu som si to musel poctivo vyšliapať. Skladám si batoh a obliekam windstopperku, lebo tu trochu pofukuje. Nerád by som prechladol, keďže sa tu zdržím dlhšie. Teraz sa môže predviesť fotoaparát. Ak by na ňom blikla kontrolka vybitia, tak... Netuším, aká moja reakcia by potom nasledovala... Kúsok pod vrcholom ma čaká „votrelec“ aj s nejakým chlapíkom na chrbte. Niekoľkokrát si ho zvečním na pozadí Tatier. Neviem, čo mám od radosti robiť, tak len chodím krížom-krážom a fotím. Doma potom zistím, koľko podobných záberov mám. Veselo „lietam“ z jednej strany na druhú po zasneženej planine. Že tá planina nie je úplne rovná a pevná, zisťujem po niekoľkých metroch. Prepadám sa takmer po pás do kosodreviny. Niežeby som bol slepý, ale ten podklad sa mi zdal byť pevný a v tom nadšení mi nenapadlo, že sú to len poskrúcané a uležané konáre pokryté tenkou vrstvou snehu. Po tomto nepríjemnom zážitku zvýšim pozornosť. Nerád by som dnešný deň zakončil nejakým nepríjemným zranením, zvlášť keď ma zajtrajší deň čaká ďalšia túra. Postupne pochodím celý vrchol. Strácam prehľad, čo som už odfotil a čo ešte nie. Nikde ani živej duše. Nemám sa kam ponáhľať. Pri suchom obede si neustále vychutnávam okolitú krásu. Po nejakých dvoch hodinách sa začínam pripravovať na návrat. V hlave mám už celkom jasnú predstavu, kam pôjdem zajtra, tak ma tá ľútosť, že už idem dole, rýchlo opúšťa. Ešte stále je tá inverzia tichá, nikde žiaden buchot. Ešte stále sú všetky postavy na svojom mieste, hoci vplyvom slnka a teplého vetra už čo-to stratili na hmotnosti. V nižších partiách sú už stromy celkom zelené, bez akéhokoľvek snehu. Asi v polovici zostupu stretávam dvojicu, ktorá si to vychutnáva rovnako ako ja. Možno zajtra si toto isté pomyslí niektorý iný samotár... Po necelej hodinke som na Strednej poľane. Krátky oddych, niekoľko záberov Veľkého Choča a kvôli časovej tiesni radšej pokračujem nadol. Chodník je zasnežený, ale na toto ročné obdobie celkom bezpečný. Nad Soliskami sa opäť ponorím do hmly. Teplota výrazne poklesne, odhadujem to na takých –7 stupňov. Pri pohľade na okolitú zahmlenú krajinu mám pocit, že sa mi to všetko pred niekoľkými hodinami len snívalo. Trochu som uzimený, hlavne chlad od topánok začína byť dosť nepríjemný. V rozkúrenom autobuse ma premáha spánok. Dobrá nálada ma neopúšta. Naviac je umocnená faktom, že zajtra si to všetko snáď zopakujem a budem môcť splniť môj 70 dní starý sľub...