MOJA PRVÁ HREBEŇOVKA
...zo zamyslenia a sústredenia ma vytrhol pohľad vľavo, kde za stromami bolo vidieť pokosený trávnik a malé drevené chatky. Neklamný dôkaz, že sú tu Nižné Kamence a rovnomenný autokemping, na ktorý nedám dopustiť. Ešte v dávnych časoch sme tu s bratom, po zdolaní Sokolia a pred výstupom na Veľký Rozsutec, jednu noc stanovali. Bola to moja prvá túra mimo Vysokých Tatier, tak to na mňa spravilo dojem. Krásna príroda a vydarené počasie boli nezabudnuteľné (Maroš, vďaka, že si niesol ten stan, lebo ináč by som to asi nezvládol). Odvtedy som v tejto časti bol už len raz, aby som si prešiel Diery a Tiesňavy. Mám pocit, že tento kraj sa časom stane mojou srdcovou záležitosťou. Autobus zastavuje v centre Terchovej. Konečne trošku oddychu pre môj žalúdok – tú zvlnenú cestu nemá veľmi v obľube. Ako jediný ostávam na svojom mieste a dúfam, že toto nie je konečná. Našťastie, po nejakých piatich minútach sa dávame do pohybu. Míňame veľkú sochu Jánošíka, lesknúcu sa v lúčoch vychádzajúceho slnka. Nasledujú krásne Tiesňavy. Krásu tohto miesta umocňuje aj sýtomodrá obloha. Trochu mi je ľúto, že si to nemôžem prejsť po svojich a zdigitalizovať, ale tak by sa mi narušil dnešný plán. Ten je jasný - Výstup na Veľký Fatranský Kriváň, a z neho prejsť aspoň časť hrebeňovky po Poludňový Grúň. Odbočujeme do Štefa-novej, aby sme sa tam naprázdno otočili – žiadny nástup a výstup cestujúcich – a pokračujeme na konečnú, do Vrátnej. Na rozdiel od Štefanovej toto miesto nepôsobí ani zďaleka tak prívetivo. Budova bývalej lanovky zažila už aj podstatne lepšie časy. Nikde ani živej duše. Zorientujem sa podľa mapy a smerových tabúľ a po dobre viditeľnom chodníku smerujem do lesa. Prekračujem spadnuté zhrdzavené laná lanovky. Mám taký nepríjemný pocit, tak si po tichu púšťam vreckové rádio. Asi som dosť blízko poľských hraníc, lebo mám problém naladiť slovenské vysielanie. Dookola panuje ticho a kľud. Počuť len šuchot na chodníku popadaného lístia. Musím dávať pozor, lebo na niektorých miestach dokonale zakrýva šmykľavé kamene. Bol by som nerád, ak by ma zraneného musel odvážať neďaleko hučiaci vrtulník. Serpentína strieda serpentínu a nadmorská výška rýchlo stúpa. Aj moja chôdza je pomerne rýchla, lebo sa čo najskôr chcem dostať nad hranicu lesa. Po chvíli si dávam dole bundu. Ešteže mám čelenku, lebo zo mňa dosť leje. Jeden dlhý traverz a dostávam sa na odlesnený pás. Keď sa pozriem pred seba, až sa mi hlava zatočí. Tak toto bude poriadna makačka! Chodník takmer priamo stúpa do Snilovského sedla. Hneď si spomeniem na svah Interski na Štrbskom Plese. Tu je to však podstatne dlhšie. Kráčam pomedzi čučoriedkové kríky a topánkami z nich striasam namrznutý a nafúkaný sneh. Predošlé dni tu muselo poriadne fučať. Šťastie, že teplota vzduchu má záporné hodnoty, takže sa nešmýka. Horšie to bude asi so zostupom. Ten je však ešte ďaleko... Do čerta! Zbadám časť malofatranského hrebeňa. Vďaka výbornej dohľadnosti je akoby na dotyk. Príjemný pocit prejde celým mojim telom. Konečne už môžem fotiť. Niežeby som doteraz nemohol, ale teraz už je aj čo. Krásna modrá obloha, tenká vrstva snehu a jesenné sfarbenie – čo viac si ešte želať. Niečo by tu ešte bolo. Bol by som rád, keby tu bolo tichšie. Ten vrtulník nejako nevie prestať. Po chvíli pochopím, že to tak skoro ani nebude, lebo na lane prenáša stĺpy na novú lanovku. Dosť mi to vadí, no okrem výhražných pohľadov sa nezmôžem na výraznejší odpor. Som rád, že sa vôbec udržím na nohách, keď pristáva neďaleko odo mňa. Snažím sa, pokiaľ je to možné, nevenovať mu pozornosť a sústrediť sa na to, prečo som tu. Krajina sa nádherne otvára. Aj napriek slnečnému počasiu sa tu drží sneh. Vietor takmer nefúka, takže mi stačí pulover a vesta. V Snilovskom sedle si dávam prestávku na občerstvenie a fotografovanie. Mám problém odfotiť Veľký Rozsutec, lebo tým smerom stoja zaparkované terénne autá. Mám pocit, že tu snáď točia reklamu...
Otáčam sa a začínam stúpať na Kriváň. Sneh a vietor vykúzlili na kosodrevine a tráve zaujímavé tvary. Na tých najviac oslnených miestach sa sneh začína pomaly roztápať a chôdza začína byť obtiažnejšie. Chvíľami mi to prešmykuje, ale nezadržateľne sa blížim k vrcholu. Nad dolinami sa drží slabý opar, tu je však úplne čistá obloha. Pozerám na neďaleký Pekelník a Malý Fatranský Kriváň, ktorých južne orientované svahy majú typické jesenné zafarbenie. Okolo mňa je však všetko biele. Za Hranou Veľkého Kriváňa sa chodník postupne stáča na juh a stúpanie začína byť prudšie. Ešte zdolať posledné metre a som na vrchole. Moje nadšenie nepozná hraníc. Sústredenie na výstup na chvíľu poľaví, takže tesne pod vrcholom sa ešte vyváľam v snehu. Trochu otlčený, lebo to nebol len sneh, ale aj skaly, zdolávam záverečné metre. To je nádhera. Podo mnou je celý malofatranský hrebeň, v diaľke Tatry a typický Veľký Choč. Bez povinného fotenia sa to nezaobíde. Sadám si vedľa kamenného mužíčka. Nezávidím mu ten nečas, ktorému musel predošlé dni odolávať. Aj napriek všetkému však vydržal. Nechávam si polhodinu na obed, popri ktorom obdivujem krásne okolie. Napriek pomerne vysokej nadmorskej výške je tu príjemné bezvetrie. Začínam zostupovať. Po niekoľkých metroch stretávam jedného pána z Moravy. Tiež sa sem trepe so statívom a tiež sa nevie nabažiť tej krásy. Opatrne obchádzam šmykľavé skaly a klesám nadol. Slnko sa už poriadne opiera o juhovýchodné svahy, takže záverečné metre do Snilovského sedla idem striedavo po snehu a po blate. Bez zbytočného zdržiavania sa pokračujem na Chleb. Za sebou nechávam Kriváň a pred sebou mám úchvatný zvyšok hrebeňa. Po štvrťhodinke som na Hromovom. Tam niekde na východnom svahu by mali vyvierať Mojžišove pramene. Tam by som sa raz chcel pozrieť. Rovnako aj na Šútovský vodopád, nachádzajúci sa pod nimi. Za Hromovým naberá chodník severný smer. V Sedle za Hromovým sa zo smerovej tabule dozvedám, že na Poludňový grúň je to ešte 40 minút. Nejako sa mi nezdá, že by som tú vzdialenosť mal zvládnuť za taký krátky čas, ale aj v mape sú podobné údaje, čo ma presviedča. Spokojne kráčam ďalej. Zdá sa, že ustálené a pokojné počasie sa tak skoro nezmení, tak si to tu aj naďalej pokojne vychutnávam. Jediná zmena nastala pod nohami. Z úzkeho vyšliapaného chodníka sa stalo vďaka topiacemu sa snehu šmykľavé koryto. Kde je možnosť, tak sa mu snažím vyhnúť a kráčam po tráve. Výsledkom je fakt, že topánky mám síce čisté, ale vďaka vode, ktorú striasam z trávy, mi nejako začínajú premokať. Nie je to síce až tak hrozivé, ale už to nie je ono. Prichádzam na južný vrchol Stien. Veľký Rozsutec a Stoh sú čoraz bližšie. Vďaka výbornej dohľadnosti si na okamih nahováram, že by som to ešte dnes mohol stihnúť aj do Sedla Medziholie, no časom sa z tohto sna preberiem... Zo severného vrcholu Stien pozorujem dosť rozsiahly polom na protiľahlom svahu. Aj tu dostáva príroda poriadne zabrať. Ktovie, čo pre nás ešte v nasledujúcich rokoch prichystá počasie, keď sa budeme správať tak ako sa správame...
Blížim sa k Poludňovému grúňu. Pri pohľade na hodinky mi je jasné, že na Stoh môžem pokojne zabudnúť. Neviem, ako boli tie časy v mape vyrátané, ale poriadne som ich natiahol. Síce som dosť fotil, ale nemyslím si, že by som išiel až tak pomaly. Nevadí, veď nabudúce... Do odchodu autobusu mám ešte dosť času, tak oddychujem a zasnene pozerám na Veľký Rozsutec. To by raz mohla byť vydarená túra. Najem sa, zbalím si veci a opúšťam hrebeň.
Pozerám sa svahom nadol a neverím vlastným očiam. To mám túto zjazdovku zísť po vlastných? Toto je snáď strmšie ako už spomenutý svah Interski. Verím si a s rozloženým statívom v ruka začínam zostupovať. E-ee! Tak toto nebude asi také jednoduché. Po pár metroch sa mi na roztápajúcom snehu a blate nohy pokĺznu, vyletia do vzduchu a ja sa natiahnem do trávy. Veľmi rýchlo pochopím, že fotoaparát a statív pri zostupe nebudem potrebovat. Ešte stále otrasený si ich balím do ruksaku. Začína sa ma zmocňovať zúfalstvo. Do odchodu autobusu ešte ostávajú nejaké dve hodiny, ale ja mám pred sebou ešte celú zjazdovku. Presúvam sa na ľavú stranu, kde je kosodrevina, vďaka ktorej je v tejto časti viac tieňa a sneh sa tu tak rýchlo netopí. Zachytávam sa trčiacich konárov a s ťažkosťami klesám nadol. Leje zo mňa viac ako pri stúpaní do Snilovského sedla. V polovici svahu sa to klesanie zmierňuje – aspoň sa snažím si to nahovoriť. Nejaký šialenec ma takmer poklusom predbieha. Nezávidím mu – na oblečení mu vidieť, že tiež mal tú česť zblízka si pozrieť rozmrznutý povrch zjazdovky. Už vidím rovinku, už je to len niekoľko metrov. Ešte trochu „zavrávorám“, ale už bez následkov to mám za sebou. Štatisticky vyjadrné: tri pády, z toho jeden – ten prvý – poriadny, ale všetky kosti sú na svojom mieste, takže zostup bol nakoniec úspešný. Pohľad na chatu s Veľkým Rozsutcom v pozadí je úchvatný. Ešte na chvíľu sa vynadívam na krásne okolie, na zabijácku zjazdovku a poberiem sa hľadať žltý smerovník vedúci do Vrátnej k dolnej stanici lanovky. Hľadanie chodníka alebo aspoň viditeľne vyšliapanej stopy v tráve mi chvíľu robí problémy. Týmto smerom asi veľa ľudí nechodí. Nakoniec sa mi to podarí cez malý mostík ponad potok nasmerovať do lesa. Miestami je to tam dosť blatisté, takže sa mám na pozore, aby som sa vyhol zbytočnému pádu. Druhá polovica trasy je celkom pekná. Nie sú tu síce žiadne výhľady do okolia, ale pomedzi stromy už presvitá slnko, takže je to tu také príjemnejšie. Na zastávku dorazím včas. Ani nie som prekvapený, že okrem mňa tu nikto nie je. Ešte si spravím jednoduchú očistu v neďalekom potoku, veď predsa o chvíľu sa opäť vrátim do civilizácie. Autobus odchádza včas a ja sa takmer so slzami v očiach, ale s parádnymi zážitkami, lúčim s týmto krásnym kútom Slovenska. Dúfam, že to nebude nadlho...