PRVÝKRÁT NA SNEŽNICIACH
Konečne som si nechal dohovoriť a kúpil som si snežnice. Vyzerajú parádne, keď ich mám tak opreté o bielu stenu v predsieni. Aj by som si ich vyskúšal, ako sa v nich bude chodiť, ale tie hliníkové hroty zanechávajú na dlažbe sivé škrabance. Asi naozaj budú len na vonkajšie použitie. Vonku to však skôr vyzerá na prácu v záhrade ako chôdzu po zasneženom svahu. Hore je však snehu ešte dosť. Prvý pokus, výstup z Donovalov na Zvolen bol čiastočne neúspešný. Hmlisté počasie so slabým snežením bolo pre mňa nutným zlom. Množstvo čerstvého sypkého snehu bolo nad moje sily, takže tesne pod vrcholom som to obrátil a trochu sklamaný som sa vrátil späť. Snáď nabudúce to bude lepšie...
Nabudúce by malo byť vo štvrtok 2.apríla. Už týždeň dopredu sledujem predpoveď počasia. Zatiaľ to vyzerá nádejne. Lenže to je ešte veľa dní dopredu. V sobotu, na dni otvorených dverí v SHMÚ, sa pýtam meteorologičky Jany Čerbovej, ako to vyzerá so štvrtkom. Podľa jej slov to je nádejné, ale nech si pozriem predpoved deň predtým. Ďalšou otázkou ju dosť zaskočím. Vraj, kde by som mohol zistiť relatívnu vlhkosť ovzdušia. Prekvapene sa ma spýta, na čo mi to je, na čo jej odpoviem, že pre dohľadnosť na horách je to veľmi dôležité. Mám pocit, že s takýmito otázkami sa tu od laickej verejnosti často nestretávajú. Ďalšie dni neustále sledujem predpovede. Slnečno sa strieda s malou oblačnosťou a polooblačnom. Aladin je v stredu doslova milosrdný. Pre oblasť Vrátnej, kam mám naplánované ísť, v grafe oblačnosti ukazuje do štvrtej hodiny rannej minimálnu oblačnosť, a potom je to už úplne čisté. A vraj bláznivý apríl...
Príprave na zajtrajšiu túru venujem väčšiu pozornosť, ako tej na Donovaly, pre ktorú som sa rozhodol ráno o šiestej, hodinu pred odchodom vlaku. Už večer mám všetky veci pripravené. To, že nie sú všetky, zistím až na mieste...
Deň „D“
V Zámkoch na nástupišti stretávam kolegu. Obdivuje moje nové snežnice a nezabudne podotknúť, že mám zase inú windstopperovú bundu (Tomáš, si jediný, kto si tie moje windstopperové veci všimol). Ešte dodám, že mu „závidím“, že môže ísť na školenie a presúvam sa dopredu, kde by malo byť menej ľudí. Cestovanie postupne troma vlakmi prebieha v pohode. Tesne pred Žilinou však rýchlik zastaví. V ruke zvieram čierny kamienok pre šťastie a doslova tlačím vlak dopredu. Autobus mi odchádza o desať minút a ďalší potom až o hodinu. Uuuuf, pohli sme sa. Autobus je už na zastávke, nastupujem medzi poslednými. Presne o deviatej sa pohýňame. Cez okno príjemne hreje slnko z bezoblačnej oblohy. Opar je pomerne dosť silný, tak až za Žilinou rozoznávam hrebeň, ktorý mám v pláne dnes zdolať. Pôsobí to magicky. Medzi modrou oblohou a sivohnedými stromami žiaria zasnežené zaoblené svahy a vedľa nich typický Veľký Rozsutec. Väčšina ľudí vystupuje v Štefanovej. Ďalej sa okrem mňa vezie jeden pán s lyžami a dvaja snouborďáci. Vo Vrátnej, pri dolnej stanici lanovky, ma čaká nepríjemné prekvapenie. Pokladnice zatvorené a nikde žiadny pohyb. Lyžiar mi potom hovorí, že lanovka má odstávku, a že on sa radšej vráti späť. Kúsok ďalej sa zastavím pri snouborďákoch a pýtam sa ich na smer do Snilovského sedla. Ochotne mi ukazujú ratrakom vyjazdený chodník. Neviem prečo, ale bol som presvedčený, že do sedla sa vyvezú lanovkou, no oni tam tiež idú po vlastných a, na rozdiel odo mňa, ani nenadávajú. V hlave začínam prepočítavať. Je mi jasné, že dnes to na Stoh už nevydá. Lenže, keď nie na Stoh, tak potom jedine Poludňovým grúňom nadol. To však nie je až také jednoduché. Viem, aký odpor majú niektorí ľudia k tomuto riešeniu a aj z vlastnej skúsenosti viem, že za ten zostup nebudem nikomu vďačný. Teraz sa však musím sústrediť na výstup, z ktorého tiež nemám oveľa lepšie pocity. Chodník je celkom schodný a hoci je primrznutý, schody, ktoré vytvorili pásy, uľahčujú chôdzu. Snažím sa mať tento nezáživný úsek rýchlo za sebou, tak nasadzujem tempo ako Ben Johnson vo svojich dopingových čias. „Odmenou“ mi je takmer premočené tričko a tenký liiidlovský rolák. Snažím sa pozitívne myslieť, ale okrem množstva nadávok mi nič neprichádza na rozum. Ich intenzita sa ešte zvýši po mojom páde zavinenom mojou nepozornosťou. V poslednej tretine stúpania sa upokojím. Už je vidno časti hrebeňa a aj pohľady do doliny sú úchvatne. Hlavne tá modrá obloha mi dodá chýbajúci pokoj. Tesne pod sedlom sa trochu rozfúka, takže hneď si dávam bundu. Hladká ratraková stopa ma donúti obuť si snežnice. Teraz je už stúpanie parádne. O chvíľu som pri hornej stanici lanovky. Jeden chlapík tu frézou odpratáva sneh spomedzi stolou. Váham, či sa tu chvíľu nezdržím, nech ma zachytí webkamera, aby som mal svoju fotku na internete. Začínam nejako chladnúť, tak po nejakých desiatich minútach pokračujem v ceste. Po ratrakovej stope smerujem na Chleb. Zdola počuť zvuk ratraku a o chvíľu sa objaví predomnou. Stretávam štvoricu lyžiarov, ktorí sa spúšťajú z Chlebu. Po ich stopách pokračujem nahor. Spätné pohľady na Veľký Kriváň sú úchvatné. Na bočných svahoch sa kľukatia precízne stopy po snoubordistoch. O chvíľu jedného zbadám v polovici svahu. Ticho mu závidím ten pocit spúšťať sa tým neporušeným snehom. Ešte chvíľu zasnene pozerám tým smerom a potom sa vydám na opačný. Snažím sa ísť čo najviac pri kraji, aby som sa vynadíval na Chlebské kotle. V lete je táto časť atraktívna, ale nemá na zimné obdobie. Naozaj neviem, čo skôr fotiť. Na chvíľu ustal aj vietor. Ako mi raz dávno napísala moja neznáma známa, skutočné orgazmové počasie. Veľmi rýchlo som zabudol na nevydarený úvod a teším sa na pokračovanie tejto nádhernej hrebeňovky. Na Chlebe stretávam dvoch chalanov z Modry. Najprv sa im síce posťažujem na nepremávajúcu lanovku, ale potom ma upokoja, že nemusím mať strach z prechodu hrebeňa, so snežnicami to nebude problem. Keď zistia, že som v časovej tiesni s možným príchodom domov o jednej po polnoci, tak mi poradia, nech si radšej vymením zmenu, že od takéhoto počasia sa z hôr neuteká. Celý čas potom nad tým uvažujem. Ešte ich poprosím o foto (myslím tým fotku mňa, nech si nikto nemyslí, že som zmenil orientáciu) a namierim si to na Hromové. Ťažko povedať, čo je v tejto časti najkrajšie. Či pohľad na Veľký Kriváň alebo Chleb alebo pohľad na Chlebové kotle, prípadne na nasledujúce Steny. V každom prípade ma upútal pohľad na akoby z hmly vystupujúce Tatry a Choč so svojím typickým, teraz zasneženým, vrcholom. Nízke Tatry a Veľká Fatra sú v miernom opare. Aby som mohol nafotiť aj nejaké adrenalínové zábery, tak sa vzďalujem od zimného tyčového značenia a idem na hrebeň so snehovými prevismi. Od strachu mi bije srdce, ako keď topím..., ale nič. Záverečné stúpanie na Hromové mi dá zabrať. Sneh je v tejto časti dosť sypký, tak mám chvíľami pocit, že viac klesám ako stúpam. Snažím sa kopírovať trochu viditeľné stopy, ale aj tak je to problematické. Najhoršie je zastaviť sa a potom pohnúť. Aj za pomoci rúk som sa vyštveral na vrchol. Odmenou mi je krásny kruhový výhľad. Trochu s obavami pozerám na to klesanie, čo nasleduje. Hliníkové skoby na snežniciach ma už po pár metroch upokoja a povzbudený týmto faktom opäť pokúšam osud, opúšťam značku a blížim sa k snehovým previsom. Trochu ma pribrzdí pohľad na asi tridsať metrový snehový odtrh podo mnou, ale ani tento fakt mi nedodá rozum a naďalej sa nakláňam cez okraj snehového poľa. Jedna snehová pláň strieda ďalšiu. Krásny neporušený sneh ma núti stále zapínať fotoaparát a zvečňovať si túto krásu. Podľa aktuálneho času na hodinkách rýchlo pochopím, že Stoh už dnes nie je aktuálny. Dosť ma vyčerpalo aj to strhujúce tempo do Snilovského sedla, takže sa môžem „tešiť“ na klesanie k Chate na Grúni. Za severným vrcholom Stien stretám babu na lyžiach. Šťastie, že nejdem opačným smerom, lebo by som potreboval slnečné okuliare a pri fotení by som si ich musel dávať dole. Stále mám pocit, že okuliare nepotrebujem, veď slnko svieti od chrbta. Trochu ma trápi iná vec. Ktovie, či som si nemal zobrať opaľovací krém. Ale načo...? Veď predsa od chrbta ma neopáli! Naviac, pri miernom východnom vetre ani necítim teplo na tvári.
Pred južným vrcholom Stien stretávam prvého snežniconohého turistu. V snehu som síce videl podobné stopy, aké zanechávam aj ja, ale boli už staršieho dáta. Pozdravíme sa a pokračujeme svojim smerom. Začínam pociťovať smäd a hlad. Osviežim sa minerálkou a pokračujem. Jedlo si, ako už tradične na horách, nechávam na neskôr. Dôležitejšie je predsa chodenie a fotenie...
V celej svojej kráse už vidím Veľký Rozsutec a Stoh. Sľúbim si, že tento rok ich navštívim, hoci to nebude v zime. Veď na Rozsutci som už dlhšie nebol. V tomto období, na rozdiel od Stohu, nevyzerá až tak príťažlivo. Predsa len, kombinácia modrej oblohy, bielych skál a zelených stromov a trávy je príťažlivejšia. Pomaly sa blíži Poludňový grúň. Koniec príjemnej a začiatok hororovej časti túry. Ešte jedna panoramatická fotka, ešte fotka smerovníka na pozadí Veľkého Rozsutca a nech sa tomu snažím všemožne vyhnúť, tak sa dávam na zostup. Ak sa nestane niečo nepredpokladané, tak by som to časovo mal zvládnuť. Lenže kalkulovať s tým, že sa tu nestane niečo nepredvídané, je trochu pritiahnuté za vlasy. Už úvodné metre ma o tom presvedčia. Snežnice sa správajú ako lyže. Čo tam po tom, že tie skoby by mali pôsobiť ako brzda, aj tak začínam naberať rýchlosť. Ani nestačím zaujať lyžiarsky postoj a už ležím v snehu. Tak toto bude iná lahôdka... Teraz to skúšam pre zmenu serpentínami, ale tiež to nie je veľká výhra. Pri pohľade nadol mi na chvíľu vyhŕknu slzy, ale musím sa ovládať, lebo zdola sa blížia dvaja lyžiari. Obdivujú môj štýl zostupu a poradia mi, či by som to nemal jednoduchšie s lyžami. Keď im vysvetlím, odkiaľ som a koľkokrát u nás sneží, tak ma už nepresviedčajú. Sú však ukecaní ako ja a mám problém sa s nimi rozlúčiť. Čas totiž neúprosne plynie a popolnočný príchod domov ma straší. Nakoniec sa mi podarí s nimi rozlúčiť a zrýchleným tempom sa snažím dobehnúť zameškané. Po pár metroch sa mi to nevyplatí. Pravou nohou sa až nad kolená preborím do snehu. Ľavá a zvyšok tela sa snažia pokračovať. Ešte šťastie, že som nemal väčšiu rýchlosť. Od dnešného dňa som síce majiteľom ročného poistenia na hory, no volať HZS hneď prvý deň...
Držím sa pravej, slnkom ožiarenej strany zjazdovky. V mäkkom snehu je to schodnejšie a po chvíli si osvojím celkom bezpečný systém zostupu. Samozrejme, všetko nemôže byť bez problémov. Zĺava dosť nepríjemne páli slnko do tváre. Do čerta, nakoniec budem opálený, a čo je horšie, len z jednej strany. Ani táto moja domnienka sa nepotvrdí...
S desaťminútovou rezervou som pri chate. Tu si ma odchytí jeden chalan. Veľmi ho zaujali moje snežnice. Rýchlo sa mu snažím vysvetliť poznatky z dnešnej túry. On nemá s časom žiadne problémy. Dozvedám sa, že je priamo z Terchovej, čo mu ticho – alebo skôr nahlas – závidím. Asi sa ma snaží vytočiť tvrdením, že je na horách každý deň, tak sa s ním lúčim a pokračujem k smerovníku. VRÁTNA VÝŤAH 30´ – po žltej značke vľavo. V diaľke z nedotknutého snehu trčí tyč so žltou značkou. Tak toto vyzerá na poriadne blúdenie. ŠTEFANOVÁ 45´ - vpravo po modrej. Ostáva mi už len nejakých 4O minút, ale týmto smerom vidieť stopy po lyžiach, takže je to reálne. Sneh je miestami poriadne rozmočený a voda sa pod ním valí potokom, ale v snežniciach je zostup celkom príjemný. Asi v polovici zmiznú posledné zvyšky snehu, a tak ďalej už idem po svojich. Zostup som skrátil na necelých tridsať minút, takže mi ostáva čas na umytie sa v potoku. Mierne zablatené snežnice hádžem do vody a nechávam ich napospas prúdu. Ja sa opláchnem v trochu mútnej vode, prezlečiem si premočený pulóver, očistím topánky od blata a spokojne idem čakať autobus. Na zastávke ešte „exnem“ pol litra čaju. Konečne je tu autobus. Keď si vypýtam lístok, tak ma vodič obarí odpoveďou, že on ide do Vrátnej, a že spoj z Vrátnej Štefanovú vynecháva. Snažím sa trochu reálne uvažovať, ale mám s tým problém. Z mojej pomôcky zisťujem, že z Terchovej odchádza autobus o pol hodinu. V lete sme túto trasu zvládli za hodinu... „Kamienok pre šťastie, teraz pomáhaj!“ Do čerta, kondične som nadupaný. Čo tam po tom, že mám batoh a vysoké topánky. Veď par mesiacov som tie kilá mal na sebe. A že mám v nohách takmer šesťhodinovú túru s nepríjemným stúpaním a s ešte nepríjemnejším zostupom? No a čo. Snáď sa len tak ľahko nevzdám. Asi som riadne „pošahaný“, ale po pár metroch sa dávam do behu. Striedam to s rýchlou chôdzou a popritom sledujem čas. Zauvažujem, či by toto bol so mnou niekto ochotný podstúpiť, ale asi som psychicky vyšťavený, lebo žiadne meno mi nenapadá. Super, už sú tu Tiesňavy a ešte mi ostáva 15 minút. Úplne komfortný medzičas. Na začiatku Terchovej sa rezerva scvrkne na sedem minút. Ani na chvíľu nepochybujem, že sa tým autobusom nebudem viezť. Pri kostole, asi dvadsať metrov od zastávky ma opúšťajú sily. Aj keby som chcel, ďalej už nevládzem bežať. Asi to s tou kondičkou nebude až také ideálne... Spolu so mnou na zastávku prichádza aj autobus. Tá moja hygiena v potoku bola predčasná, lebo som nepopísateľne spotený. Dobrých desať minút sa utieram pri otvorenom okienku. Začínam pociťovať smäd, ale aj nevoľnosť. Dávam si žuvačku, ale veľmi to nepomáha. Už sa neviem dočkať konečnej. Počas cestovania vo vlaku sa snáď dám do poriadku. Stiahnem si okno, lebo aj keď dnešný deň bol teplotne príjemnejší, mne je nejako veľmi teplo. Keď si utieram čelo, pocítim nepríjemnú bolesť. Pozriem sa do zrkadla a v momente sa zľaknem. Tvár mi horí a očné bielka mám rozdelené asi polcentimetrovým červeným pruhom. Ideálna maska na strašenie detí. Po krátkom uvažovaní dospejem k záveru, že krém na opaľovanie s OF 50 mi v skrini veľmi nepomôže. Ešteže som mal slnečné okuliare. Síce len v batohu, ale aspoň mal...
Hneď sa mi vybaví príhoda so spálenou pokožkou a kyslou smotanou. Čo už. Komu niet rady, tomu niet pomoci...