VÝSTUP NA ZVOLEN
Deň predtým
...je krátko pred obedom a pomaly zostupujem z Rysov nadol. Dnešná túra sa vydarila a už môžem špekulovať nad tým, kam ísť zajtra. Malo by to byť niečo menej náročné a ľahko dostupné autobusom z Ružomberka. Výber sa zúžil na Zvolen a Veľký Choč. Mám pol dňa na to, aby som sa rozhodol...
Deň „D“
...krátko pred šiestou hodinou svižným krokom idem na autobusovú stanicu. Ešte stále špekulujem, kam vlastne pôjdem. Dobrá správa je, že už to dlho nepotrvá, lebo autobusy odchádzajú po šiestej hodine krátko po sebe na oba smery. Ešte raz zvažujem všetky pre a proti a nakoniec voľba padá na Zvolen. Chvíľu na to prichádza autobus smerom na Donovaly . Kým opustí Ružomberok, tak sa celkom slušne zaplní. Trochu som prekvapený, prečo toľko robotníkov v montérkach ide na Donovaly. Nevšímam si ich a sledujem okolitú prírodu.
15 minút pred siedmou vystupujem na Donovaloch. Teraz už chápem, prečo so mnou cestovalo toľko robotníkov. Neviem, či je na Slovensku ešte jedno podobné stredisko, kde sa stavia v takom rozsahu ako tu. Za posledné mesiace sa výrazne zmenilá tvár tohto zimného lyžiarskeho strediska. Ale čo v lete...
Výstup na Zvolen
Poloprázdny autobus odišiel a ja sa vydávam svojim smerom. Teplomer nad cestou ukazuje 13ºC, je čistá bezoblačná obloha. Prejdem popod most a odbočím na cestu vľavo. Pri ceste sú nové veľké panely s mapami s vyznačenými turistickými trasami. Začiatok mojej trasy je tam vyznačený trochu ináč, ako si pamätám z jesene. Podľa tohto by som mal ísť kúsok po chodníku nad hlavnou cestou a niekde pri obecnom úrade zatočiť smerom do lesa. Vraciam sa niekoľko metrov späť a snažím sa nájsť na nejakom mieste červenú značku, ale márne. Tak opäť idem k rázcestníku a snažím sa v ňom zorientovať. Smer Zvolen tam nie je vyznačený, tak po pamäti pokračujem po ceste smerom k lanovke na Novú holu. Tu sú, našťastie, značky viditeľné . Asi po sto metroch sa trasa stáča doľava a potom... ...potom nastáva ďalší problém. Na jeseň ešte chodník pokračoval popri tom novom bytovom komplexe šikmo vľavo do lesa. Teraz tu však stavajú cestu a nie je šanca dostať sa na druhú stranu. Schádzam niekoľko metrov nižšie a verím, že miestami slabo viditeľný chodník, vyšliapaný v tráve, ma dovedie k lesu. Z pravej strany obídem nedokončenú cestu a už smerujem k lesu. Chodník vedie tesne pod lesom. So záujmom ma sledujú dvaja stavbári, z čoho usudzujem, že tadiaľto asi veľa ľudí nechodí. Konečne je na strome červená značka. Po orientačnej stránke mám najťažší úsek cesty za sebou. Začínam mierne stúpať. Zľava sa dobre vyšliapaný chodník. Tipujem, že to by mohol byť práve ten, ktorý som tam dole márne hľadal. Po chvíli sa dostávam k potoku, k prvému a aj poslednému miestu na občerstvenie. Stúpanie je čoraz prudšie, výškové metre rýchlo pribúdajú. Po pravej strane míňam menšie bavlníkové pole – tie kvety vo mne vzbudzujú práve takýto dojem. Vo chvíľach oddychu si zväčňujem Donovaly a okolité kopce. Všade vládne v túto skorú hodinu ticho a chlad, čo mi pri tomto stúpaní náramne vyhovuje. Ešte niekoľko metrov a krajina predo mnou sa začína otvárať. Za hrebeňom, po pravej strane, už tušiť slnko. Jedna dlhšia serpentína a som na hrebeni. Po ľavej strane mám Zvolen, po pravej Novú hoľu a pred sebou takmer celú dnešnú cestu. K červenej značke sa pripája žltá smerujúca od hornej stanice lanovky.
Na Zvolene
Po necelých desiatich minútach som na Zvolene. Stihol som to ešte predtým, než sa začali vytvárať prvé kopovité oblaky. Nasleduje povinné fotografovanie, raňajky a oddych.
Zvolen je charakteristický svojim rozložitým vrcholom, podobným ako má Stoh v Malej Fatre. Celý vrchol je zatrávnený, len kde-tu náhodne pohodená skala. V južnejšej časti sa nachádza už z diaľky viditeľný drevený kríž. Nie tak dávno bol ešte v takmer horizontálnej polohe (http://hiking.sk/hk/ga/6258/velka_fatra_a_choc-zvolen_s_leziacim_krizom.html), ale teraz opäť stojí na svojom mieste, len už nie je taký vysoký ako predtým. Vďaka dokonalému kruhovému výhľadu možno pozorovať od západu až po severozápad hrebeň Veľkej Fatry od Majerovej skaly cez Krížnu, Ostredok, Suchý vrch, Chyžky, Ploskú po Rakytov , na severe populárny Choč a Šíp, na severovýchode nejasné obrysy Tatier, na východnej strane, teraz proti slnku masív Prašivej a v južnej časti Kozí chrbát a Starohorské vrchy.
Do odchodu autobusu je veľa času, tak sa nemám kam ponáhľať. Sledujem, či sa z niektorej strany neobjavia nejaký turisti, ale ani náhodou. Nie je to síce asi nejaká „vychytená“ túra, ale aj tak by som cez prázdniny čakal, že tu bede väčšia premávka.
...a teraz na Malý Zvolen
Krátko po deviatej hodine si balím všetky veci a už po žltej značke pokračujem na Malý Zvolen. Dobre viditeľný chodník striedavo klesá a stúpa. Pozdĺž celého chodníka je zimné tyčové značenie, takže v tejto časti nie sú ani v zimných mesiacoch problémy s orientáciou. Letná trasa, na rozdiel od zimnej, obchá-dza niektoré vyvýšené miesta. Kto sa rozhodne podstúpiť „námahu“ a zdolá tieto vyvyšeniny, tomu budú odmenou výhľady do okolia.
Po chvíli prichádzam k do červena sfarbeným skalám, ktoré obchádzam z pravej strany. Približne v polovici trasy medzi Zvolenmi má chodník dvojprúdový charakter. Ne-myslím si však, že by to malo byť kvoli množstvu turistov, lebo hoci sa už blíži desiata hodina, ešte som nikoho nestretol. V druhej polovici chodník začína postupne stúpať. Z doliny po pravej strane sa ozývajú čoraz hlasnejšie zvonce kráv. Keďže aj chodník je z oboch strán označkovaný výsledkom ich tráviaceho procesu, pridám do kroku, aby mi snáď nezatarasili cestu. Ešte predtým si ich však zväčním.
Posledné metre popri smrekoch a som na Malom Zvolene, ktorý ponúka rovnako pekné výhľady do okolia. Na drevenom smerovníku sa asi podpísal zub času, lebo bezvládne leží na zemi. Má to jednu výhodu. Pri fotení si ho môžem natočiť, ako uznám za vhodné. Dôležite je, aby som za čas, kým sa spustí samospúšť, dobehol k nemu, zodvihol ho a tváril sa pri tom, že sa oň opieram. Potom zažívam prekvapenie, keď asi v polkilometrovej vzdialenosti zbadám štyri postavy. Keď už prídu ku mne, tak podľa ich telefonátu známym zisťujem, akú náročnú túru majú za sebou. Lanovkou na Novú holu a odtial hodinu chôdze pohodlným terénom na M.Zvolen...
Zostup
Slnko je už pomerne dosť vysoko, kopovitá oblačnosť už zaujala svoje tradičné miesto nad kopcami a nezameniteľne dopĺňa letnú atmosféru. Len nech to nepreženie, a neschladí moje nadšenie nejakou prehánkou alebo búrkou. Začínam ukrajovať prvé metre so zostupovej trasy. Predo mnou je 1248 metrov vysoká Končitá. Chodník vedúci chvíľami lesom, chvíľami lúkami, ju obchádza z ľavej strany. Výhľady sú v tejto chvíli obmedzené len na západnú a z časti na východnú stra-nu, no aj napriek tomu okolitá krajina nestráca svoje čaro. Postupne začína byť vidno budovy Liptovskej Revúcej. Chodník stále klesá, raz prudšie, raz miernejšie, až sa dos-tane na okraj lesa, k hornému stožiaru vleku. V tejto časti je to so značkovaním trochu chudobnejšie. Stačí však ísť popod vlek a nie je možné zabúdiť. Lyžiarsky svah je zarastený pomerne vysokou trávou. Našťastie je takmer rovnobežne s vlekom vykosený asi tri metre široký pás, ktorý využívam ako zostupovú trasu. Možno práve tento pás je turistickým chodníkom, nikde však žiadnu žltú značku nevidieť. Asi v druhej polovici vleku však už tento pás končí, a tak zostupujem popri vleku po málo vychodenom, ale viditeľnom chodníku. Počas celého zostupu je pekný výhľad na Čierny kameň (1479 m). Prsty na nohách si začínajú čoraz viac uvedomovať, že toto klesanie je prudšie ako to predchádzajúce. V diaľke pozerám, kde by som sa na konci túry mohol trochu ochladiť a opláchnuť v nejakej tečúcej vode. Našťastie, v doline nie je núdza o viacero potokov. Konečne som pri nástupnej stanici vleku. Odbočím na ulicu vľavo a po nejakých sto metroch vpravo. Prejdem cez most nad Revúcou, potokom vedúcim cez celú dedinu a už som v cieli, na zastávke SAD v Nižnej Revúcej. Do odchodu autobusu mi ostáva ešte necelá hodina, tak zídem na dolný koniec dediny, kde v potoku absolvujem krátku očistu.
Nekonečné cestovanie
Potom už len autobusom do Ružomberka a odtiaľ rýchlikom domov. Trasu cez Žilinu mám už dosť „opozeranú“, tak si to namierim opačným smerom. Najprv rýchlikov do Margecian a odtiaľ nekonečné cestovanie Horehroncom domov. Síce nekonečné, ale pekným krajom. Keď som o desiatej doma, tak rozmýšľam, či bola únavnejšia dnešná túra alebo to osemhodinové cestovanie...